Čím viac sa stávala bryndza obľúbeným produktom potravinárstva, tým viac sa dostávala do pozornosti rôznych podvodníkov a šmelinárov. Tí za cenu zmaximalizovania zisku pridávali do bryndze lacnejší kravský syr a mnohé procedúry zjednodušovali. Tým kvalita a reputácia bryndze rapídne upadali a preto sa poctiví bryndziari snažili o nápravu. Prvým priekopníkom zápasu o kvalitu bryndze bol zvolenský podnikateľ Teodor Wallo.

Výrazný prepad v kvalite bryndze nastal v roku 1914 a to z dôvodu, že ,,po vypuknutí vojny vzrástol odbyt bryndze v súvislosti so zásobovaním armády a nedostatkom potravín v zázemí.“ Práve v tomto období začali rôzni špekulatívni obchodníci vo veľkom vyrábať syr nízkej kvality a predávali ho pod názvom bryndza.

Iniciatíva jednotlivca však nepostačovala a preto poctiví bryndziari zo zvolenského regiónu zjednotili sily a v roku 1917 založili Hornouhorské spojené bryndziarne Zvolen. Do tohto podniku patrili bryndziarne Molec Zvolenská Slatina, Vagač Detva, Blüh Zvolen a Wittmann Zvolen. Spojené bryndziarne sa často chápu ako jeden podnik, no v skutočnosti vyrábali všetky súčasti spolku bryndzu samostatne, len ju predávali pod spoločným názvom, garantujúcim kvalitu suroviny a výroby. Po 1. svetovej vojne sa podnik kvôli nezhodám členov rozpadol.

Od počiatku 1. ČSR boli vyvíjané snahy o legislatívne zastrešenie výroby bryndze. ,,V roku 1927 bolo prijaté vládne nariadenie o výrobe hrudkového syra a bryndze a ich predaji. Bola to prvá legislatívna úprava slovenskej bryndze. Nariadenie vymedzilo pojem syra a bryndze a zaviedlo akostné označenie na obaloch.“ Jednou z prvých národných organizácií, ktoré mali na zreteli pozdvihnutie slovenského bryndziarstva bola Mliekarenská jednota na Slovensku. Prvou výraznou pomocou presadenou cez túto organizáciu bolo zníženie prepravných taríf na mliečne výrobky v roku 1922. Výsledkom trvalej snahy o spoluprácu bryndziarov bolo zriadenie Zväzu bryndziarskeho a syrárskeho priemyslu pre Slovensko a Bryndziarskeho syndikátu.                        

Činnosť Bryndziarskeho syndikátu začala naplno až v roku 1936. V rámci svojich kompetencií určoval pravidlá a hranice výkupu ovčieho hrudkového syra, určoval výkupné a predajné ceny, dozeral na kvalitu základnej suroviny na výrobu bryndze ako aj na kvalitu spracovania vo výsledku konečného produktu pre spotrebiteľa, snažil sa o pozitívne ovplyvnenie platnej legislatívny, daňové úľavy a ekonomické výhody chovateľov oviec a bryndziarov. Hlavným cieľom však bolo ,,likvidovať vzájomný konkurenčný zápas medzi bryndziarmi, ale súčasne aj zamedziť vytváraniu ďalších bryndziarskych prevádzok.“ 23. mája 1938 bolo zriadené Družstvo pre predaj bryndze a iných mliekarenských výrobkov so sídlom v Žiline. Regionálni bryndziari Gejza Blüh, Peter Molec st., Štefan Vagač, Vojtech Wittmann a Koloman Wittmann obsadili v uvedených inštitúciách významné posty ako uznávaní odborníci.

Stredné Pohronie a Podpoľanie boli centrom slovenského bryndziarstva. Dve tretiny slovenskej bryndze sa vyrábali práve v tomto regióne. Špecifikom výroby bola tradícia rodinných podnikov. Medzi tri hlavné bryndziarske rody v regióne, ako aj v celom stredoeurópskom meradle zaraďujeme Vagačovcov, Molecovcov a Wittmannovcov.

Vagačovci pochádzali z podjavorinského kraja zo Starej Turej. Práve Ján Vagač v roku 1787 založil v Detve prvú manufaktúrnu výrobňu bryndze na svete. Až do začiatku 20. storočia bývali Vagačovci v Detve a v Starej Turej striedavo. Definitívne sa pod Poľanou usadil Alexander Vagač. Práve za jeho éry podnik najviac rozkvitol – postavil legendárny Vagačov dom, elektrifikoval výrobu, zaviedol výrobu tvrdých tavených syrov. Jeho život vyhasol v roku 1934 a rodinný podnik prebral jeho najstarší syn Štefan.

Ten pokračoval v šľapajách svojho otca. Počas jeho pôsobenia na čele podniku bryndziareň prosperovala naďalej. Štefan sa významným spôsobom angažoval v stavovských organizáciách bryndziarskeho priemyslu. Bol činný aj v politickom živote, pred vojnou v Agrárnej strane, po roku 1945 v Demokratickej strane. Aktívne pôsobil aj v kultúrnom a osvetovom živote či Matici Slovenskej. Veľmi blízke priateľské styky udržiaval s akademickým maliarom Milošom Alexandrom Bazovským. Po roku 1948 komunisti rodinnú bryndziareň najprv znárodnili a po roku 1950 zrušili. Štefan s rodinou sa musel z Detvy odsťahovať a pracovať ako robotník.

Druhou rodinou, ktorá prišla zo Starej Turej na Podpoľanie boli Molecovci. Tí sa usadili o niečo západnejšie od Detvy, vo Zvolenskej Slatine. Aj tento bryndziarsky rodinný podnik fungoval stabilne a progresívne. Obdobie 1. Slovenskej republiky (1939 – 1945) za pôsobenia Petra Moleca st. a jeho syna znamenal pre podnik najväčší rozmach a to vďaka štátnej zákazke, ktorou sa zvolenskoslatinská bryndziareň stala výhradným dodávateľom bryndze a syrov pre slovenskú armádu a štátne nemocnice. Prechod frontu vo februári 1945 podnik veľmi poškodil. Po roku 1948 komunistický režim znárodnil aj tento súkromný rodinný podnik, no výrobu v ňom zachoval.

Najväčší kredit a prestíž v bryndziarstve získala židovská rodina Wittmannovcov zo Zvolena. Do centra stredného Pohronia prišiel Ignác Wittmann so svojou rodinou koncom 19. storočia z Liptova a jeho podnik sa stal najväčším v strednej Európe. Meno značky Wittmann však pozdvihol najmä jeho syn Vojtech, ktorý bol okrem podnikateľského talentu a odborného zázemia vizionárom celého slovenského bryndziarstva a mliekarenstva. Počas 1. SR však pre svoj židovský pôvod zažíval krušné chvíle: jeho podnik bol arizovaný, zapojil sa do odboja, ukrýval sa na Poľane po potlačení Slovenského národného povstania. Vojtech Wittmann sa dokázal otriasť a v roku 1947 začal budovať západne od mesta Zvolen najmodernejší mliekarenský závod v Československu. Dokončil ho v roku 1949, no v zmenených spoločensko-politických pomeroch sa rozhodol emigrovať do Maroka  a neskôr do Kanady, kde aj zomrel pri tragickej autonehode.